Galérie

TATRACOR   Základné informácie:
7. stredoeurópske jamboree Tatracor 2004

•   16. – 25. júla 2004
•  Športcamp – Tatranská Lomnica – Slovensko
•   2.100 účastníkov z 9 krajín Európy (Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, Švédsko, Holandsko, Chorvátsko, Slovinsko, Grécko)

Motto jamboree „Dotkni sa vrcholu!“
je výzvou pre všetkých skautov, aby siahli po najvyšších ideáloch a princípoch v skautingu a tak napĺňali svoje poslanie vo svete.

Cieľ a poslanie jamboree Tatracor 2004:
Vytvárať nové skautské priateľstvá, uvedomiť si životné poslanie nás skautov vo svete a zažiť plnohodnotný atraktívny program zameraný aj na pomoc druhým.
Vytvárať nové priateľstvá medzi skautmi z rôznych krajín a vzájomné sa obohacovať svojimi kultúrami. Povzbudiť účastníkov k nadšeniu pre skauting a k šíreniu nádeje okolo seba. Zažiť atraktívny plnohodnotný program, obohatený medzinárodnými aktivitami, zábavou, dobrodružstvami, vzdelávaním, ale aj pomocou pre druhých.

Aktivity, do ktorých sme sa mohli počas Tatracoru zapojiť:

batikovanie
carcassonne
crazy games
divadlo
dobíjačka
fotolab
freesbee
futbalTatracor – vrcholová kniha
internetový stan
jota – rádioamatérstvo
lietačky
kováčstvo
lezenie v tatrách
ľudové hračky
macgyverov memoriál
nočná bojovka
nočný výsadok
nohejbal
mini jazykové kurzy
opičia dráha
orientačný beh
papierové všeličo
pečenie
pioneering – viaz. stavby
pohladnice
pohybové divadlo
pozemný hokej
práca s kožou
práca na farme, kone
prednášky
ringo
rytiersky chodník
rytiersky turnaj
schola intelectualis
splav dunajca
šperkárstvo
tančiareň
tkanie
vietnam – bojovka s gumkostrelmi
volejbal
výlety do tatier a okolia
výlety histor. električkou
výlety na koňoch
woodcraft

Za každú absolvovanú aktivitu sme dostávali nálepky, ktoré sme si lepili do vrcholovej knižky. Družina ktorá vyplnila knižku najskôr mohla vyhrať zaujímavé ceny….

A ako videli Tatracor jednotliví účastníci?

Nasledujúcich pár postrehov zaznamenala pre Vás Šik…..

Prichádzam na stanicu kde mi do očí udrú zelené tričká. Všetky baby sú na prvý pohľad akési „rozčarované.„ Nemáme času nazvyš… Už sedíme vo vlaku, smer Poprad. Cesta, aj keď trvá tri hodiny, ubieha rýchlo. Škoda, že s nami nie sú všetci chalani. Tí však prídu večer, keď skončia v práci. Keď vystúpime v cieľovom meste, stanica vyzerá ako obrí sklad skautov a batožiny. To je však len dočasné. Čakáme na ďalší vlak, do ktorého sa namačkáme ako sardinky a to doslova. Kým sa však dopravíme do Lomnice, čaká nás jedno prestupovanie. Prechádzame s batožinou v rukách a na chrbtoch pár stovák metrov. Náhle sa pred nami skvie nápis TATRACOR  a šípka ukazujúca smerom ku kempu. Tu sa zložíme. Veve nás ide zaregistrovať, ale nie je to také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Najprv dav ľudí, potom zistenie, že organizátori nevedia, že nejakí skautíci z Trenčína vôbec mali prísť. Stále sa nás snažili kamsi zaradiť: „to sú tí od Jastraba z Blavy, nie?„ Sedeli sme dve hodiny pred bránou a začali špekulovať čo sa dalo… Konečne prišla Veverica. Náš hangár vymenila za šesť podsád. Tak to vymeniť vedeli už dávno, ale to že prídeme, nevedeli! Neodpustiteľné!!! Dostali sme špeci kartičky „HOSŤ„ a išli sa ubytovať. Každý v areáli mal modrú šatku s nápisom tatracor, zelené náramky a dobytčáky – svoju predajnú cenu, ktorá im visela na krku. Len my nie. Malo to aj svoju výhodu. Až na pár výnimiek  (security) hneď každý vedel, že „my sme tí z Trenčína.„  Miesto na ubytovanie sme dostali v Gerlachu – maďarskom (zelenom)
subkempe. Neboli sme príliš nadšení, ale začali sme stavať náš základný tábor, čo sa neskôr ukázalo ako neľahká úloha. Začalo sa pomaly stmievať, mal byť nástup. A tak sme si obliekli rovnošatu a vydali sme sa tam kde všetci ostatní. Obrovský stan sa týčil pred nami rovnako ako pred nami stáli hordy skautov. Cestou s 3000-ke sme sa riadne vyšantili rovnako ako vsetci. Rôzne pokriky a mávanie vlajkami nás priviedli do varu. V hangári sa konal otvárací ceremoniál. Predstavili sa všetky národnosti – Poliaci, Maďari, Česi, Slováci, Slovinci Chorváti, Holanďania, Švédi a Gréci a každý nám poprial niečo pekné vrátane najposvätnejších hláv celej akcie. Tu sa k nám pridali už aj chalani. Po slávnostnom otvorení sme sa mohli zúčastniť diskotéky, ktorá uzatvárala dnešný večer.
Ďalšie ráno nás čakalo igelitové vrece s raňajkami. Po nich sme dostali lístky na dnešné aktivity s názvom Tradície a dielne. Keďže nám ich dali neskoro, niektoré sme už nestihli. Nastalo delenie a výmena kartičiek. Ja som si zvolila Rytiersky turnaj. Nebola som však sama, ale zato posledná, získala som najmenej bodov. Najväčší rytier – Segi vynikala vo všetkých disciplínach ako hod oštepom, boj na kladine, streľba z luku, … a ako sa ukázalo v mečíkovaní nemala konkurenciu a stala sa jasným víťazom. Poobede sa veľa z nás vybralo na splav Dunajca. Nechýbala som ani ja. Tento program bol naplnený úsmevom, radosťou a dobrou náladou rovnako ako dobrodružstvom. Segedínsky guláš, country večer + diskotéka či hocijaký iný program v plnej miere uzatváral prvý „pracovný„ deň.
Ďalší deň nás čakali naozaj Čisté Tatry, lebo cestou na Batizovské pleso sme nevideli skoro žiadne odpadky. Nepáčilo sa nám že jedna staffáčka riadne švihala, či z kopca, alebo do kopca. Moje ušká doteraz nemôžu zabudnúť koľko kriku počuli… Snáď jediné smeti, ktoré sme odnášali ostali po našom nasýtení sa. Kým sme čakali na príchod autobusu, spustil sa lejak. V tej chvíli ešte nik z nás netušil, že budeme premočení ako myši. Ja som sa po návrate do kempu presťahovala a aj iní vyriešili problémy so svojím ubytovaním veľmi rýchlo. Keďže bola nedeľa, viacerí z nás sa vybrali na svätú omšu. Tá prebiehala v slovenčine, poľštine, maďarčine, angličtine, latinčine a trošku aj v nemčine. Po omši sa tu začala pripravovať prvá kapela. Gospel.
To bol hlavný program dnešného večera(ak nepočítam vééľa alternatívnych okrem 3000-ky). Išla som sa prezliecť. Kým sme sa stihli vrátiť, prvú kapelu vystriedala druhá – Kapucíni. Boli veľmi svieži a napriek tomu, že by ste hneď k nim priškatuľkovali nejakú kostolovú umŕtvovačku, bola s nimi zábava. Ich texty boli hravé a zručné, ale kapelou večera sa pre mňa stali určite Heaven’s Shore. Ja som ich už poznala, zato pre Pedricu a Plamienku to bolo niečo nové. Pobláznili nás veru dosť. No aj tak sme sedeli na stoličkách a vychutnávali si ľúbivé írske melódie. Nie každý však obsedel. Po koncerte sme rýchlosťou svetla utekali do stanu, aby sme si mohli kúpiť CD kapely, ktorá nás tak zahriala pri srdci. Neskôr sme vybojovali aj podpisy na obal. A len na málo rukách sa skvel nápis JIM tak ako na našich! Skoro sme sa kvôli tomu ani neumývali.
19-teho nás čakal deň Športu a dobrodružstva. Pre mňa to znamenalo: Lietačky (pletenie náramkov, výroba brmbolcov) doobeda a poobede Batikovanie. Keďže sme s Maďarmi bývali na rovnakom území, neustále boli s nami. Vždy sa mi zdalo, že po sebe kričia a to ich „brblanie„ nemalo konca kraja. Nebola som jediná kto si to myslel… Počas farbenia som mala voľný čas. Moja expedícia začala. Výmena nálepiek a zbieranie do vrcholovej knihy, to bolo to, čo nás držalo vo víre bojovného ducha. Ducha, ktorý nám nedal nepovedať to slovo, slovo, po ktorom začalo listovanie v knižkách, ktoré obrázky nám chýbajú, slovo CHANGE! Nálepky sme mohli získať za účasť na aktivitách. Jednu až dve, podľa toho, či sa jednalo o aktivitu na celý deň alebo len pol. Návšteva vždy plného internet stanu, tatrabandu, obchodíkov s nášivkami a mnoho iného. Keďže dnešný večer bol večerom, ktorým žilo skoro celé naše námestíčko, Polemicu, išla som búvať o čosi skôr.
Utorok nás čakalo Posolstvo. Najprv sme cestovali minulosťou. Skúšali sme si niečo typicky aztécke, egyptské aj grécke(kráčanie na chodúľoch, prenášanie vody či skladanie rozbitého archeologického predmetu). Po obede nás čakala ale budúcnosť. Našou úlohou bolo vyrobiť schránku a napísať odkaz, ktorý sa v sobotu odnesie a uschová pre ďalšie časy. Bude sa možno čítať na ďalšom –core o dva roky a možno nie… Naša schránka mala tvar smajlíka. Odkazy písali Eli a Ayrin a našu prezentáciu zasa v pevných rukách mala Evita. Najviac zo všetkých schránok sa mi však páčila tá, ktorú vytvorila Herkulesova družina, kontajner a Stankova prezentácia!
21.7. sa stal Dňom priateľstva (a voľna). Ja spolu s ďalšími odvážlivcami sme sa vybrali na Kriváň. Cesta to bola náročná, ale stála za to, už len pre to, že sme sa konečne najedli. Ináč túra fajn, len sme opäť zmokli. Posledný kamenistý úsek bol smrteľne nebezpečný. Lezie sa štvornožky a nám do toho všetkého ešte padali krúpy. Večer bola prezentácia národov. Bola som taká unavená, že po sprche som išla spinkať.
Štvrtok ráno som bola akási lemravá, takže som doobeda prakticky nič nerobila. Potom som zarobila prvú investíciu na novú klubovňu (alebo na veľkú kofolu). Päť zlatienok z Austrálie, ktoré som vyryžovala, každá s hodnotou 3sk, takže to je…15 korún. Celkom slušné, nie? Keďže ďalší deň nás čakala turistika, ľahnúť som si išla o čosi skôr.
Rysy neboli pre mňa také náročné ako Kriváň, len keby cestou po chatu nepršalo a ja nenadávala na počasie. Na chate sme si dali čajík, ktorý nás príjemne zohrial a rozhodli sme sa, keď ustal dážď, že ideme až na vrchol. Cestou nadol sme sa spúšťali po snehu, ktorý sa tu drží celoročne. Prechádzali sme okolo plies, ktoré mali farbu mora. Večer sa po celom táborisku rozliehali hlasy spevákov skupiny No name. Niektorí oduševnenci stáli priamo pod pódiom a nezdržiavali sa hlasného výskotu, keď sa Igor T. natriasal ako baba, skákal ako koza, predvádzal ako malý chlapec a blbol ako správny spevák. Ja som sedela „v pozadí„, pretože čím som bola bližšie k pódiu, tým môj žalúdok a srdce sa triaslo ako basy, ktoré vychádzali z reprákov.
Čakal nás posledný deň aktivít. Vybrala som sa na výlety na koňoch. Liptovská Teplička bola ďaleko(hlavne keď vás nechajú sedieť jeden aj pol hodiny na obrubníku blízko pri vrátnici), ale kone sú kone. Keď sme prišli, koníkov sme museli najskôr očesať a vyčistiť im kopytá. Podelili sme sa do skupiniek po štyroch. Niektorým to išlo samo od seba, iní sa trošku trápili. Aj tak ma neopúšťala dobrá nálada a ako som bola poučená, kvôli tomu skončím v pilinách. Kým sme mali obed, každý sa stihol raz povoziť. I keď sme boli len v ohrade a jazdili do kolečka(mohli sme však sami), bolo nám super. Tak ako my aj kone mali právo na oddych. Kým sme čakali  vymýšlala som blbiny aj so skautkou, ktorú som tu spoznala. Keďže obe sme boli veselej povahy, skončili sme spolu v tých pilinách. Aspoň ja som bola od nich od hlavy po päty. Moje oblečenie dokonale lepilo tento materiál. Tak sa začalo naše poobedňajšie jazdenie. Milka bola akási lenivá, takže jazda to bola pomalá. Deň utekal ako voda a bol najvyšší čas oprášiť sa a ísť späť do autobusu. Cestou nám hral Elán, Nedvědovci i Alan Mikušek a nám sa tak dobre spalo. Večer bol samozrejme ceremoniál ukončovací touto púťou ohňom a vodou. Odovzdanie štafety ďalšieho jamboree – Praha 2006. Do všetkého nám hralo Lojzo, kapela, pri ktorej sa nevytancovali len Poliaci, ale ževraj aj ja som sa vyblaznila …Helikoptéra, ktorá odniesla naše posolstvá… Všade vlajky, ďakovné slová, potlesk, smútok i radosť. Potom nasledovali dumky v podsade č. 432…
Posledný deň bol veľmi krátky. Poslednýkrát som videla všetky tie milé tváričky, počula sekanú angličtinu, či nikdy nekončiacu maďarčinu. Už len rozlúčiť sa a ísť domov…
A čo sme si so sebou odniesli? Okrem milióna blbostičiek, zážitkov, 9 dní dažďa- tričká, šatky,  spevníčky, …Čo sme stratili? Tí, čo sa stresovali, pár rokov života. Ináč, Plamienka spacák, potom pár príborov a tak.

Šik

A aké pocity mala z Tatracoru Veverica?

Zacnem hned od stredu.;-) Hned prvy den – sobota, za rana za rosy, este stale ako neregistrovani navstevnici pod velenim imaginarneho „Jastraba z Trencina“ sme si rozdelili aktivity a rozbehli sa za novymi zazitkami;-). Kedze nam clenovia druziniek pomizli a my sme potrebovali dennu davku sialenosti, isli sme na Crazy games;-) Ak sa radi hrate, behate, robire blbiny, milujete farebne prelivy na vlasoch a radi sa bijete vodovymi pistolkami o cokoladu, je to to prave miesto!;-) Poobede (konecne sa nam podarilo zaegistrovat;-o) sme sa trochu pozviechali a odisli na splav Dunajca.;-) Uplna paradicka, dve hodinky na lodicke plne obsadenej Bufinkami.;-)Vecer nas cakal super Oldies mejdan  a Country koncert. Na mejdane sme vybielili obchod s chemickymi svetielkami a svietili (ale aj napriek tomu sa dost casto nemohli najst.) Krasny den zavrsila capovana kofola a mohli sme ist spinkat.;-)
Nedela- Cely nas subcampik (Rakusko Uhorsko) sa vydal na cistrenie Tatier. Rozdelili nas na tri skupinky. Dve si to sinuli na Sliezske pleso. A tretie niekam daleko za kopesky;-) Cestou hore sme sa kochali krasnou krajinkou ako z rozpravky- potocik,
kosodrevinka, proste nadhera. A to nehovoriac o Plese a vodopadiku. Hore sme dostali dotaznicky ktore bolo treba vyplnit. Asi takto:
1. vyhliadnut si obet- turistu
2. s usmevom sa na neho vrhvut a uistit ho ze to bude v pohodiske 😉
3. Stravit „n“ a este viac minut vyplnanim
Cuduj sa svete, boli naozaj velmi ochotni.;-) Cestou naspat sa vyfasovali igelitove vrecka a v ramci projektu „ciste Tatry“ sa cistili turisticke chodnicky. Ale kedze zlomyselnost veci funguje, krasne pocasia rychlo vystriedali mraky, zacalo hrmiet a blyskat sa.

Netrvalo dlho a uz lialo a padali krupy. Hodinu a pol sialeny zostup po chodnickoch co uz boli skor potockami spravil svoje a na nas neostala
nitka sucha. Ale preistotu (keby len predsa ostala)sme sa este sli osprsit. Vecer po narocnom dni este Ska a Rege- party a Gospel koncertik.
No to len pre high resistent povahy.;-)
Pondelok- Od rana oddychove aktivity typu sport a rucne prace.;-) No a pre „Nepochopenych intelektualov“ jedna uzasna a dokonala aktivita!
Este tu par dni bude, tak nevahajte a pozrite si stanovisko cislo 30.;-)

Veverica

Tak aj takéto boli názory a postrehy z tohtoročnej najväčšej slovenskej skautskej akcie TATRACOR 2004. Napriek menším či väčším organizačným kixom sa podarilo organizátorom Tatracor  dotiahnuť do zdarného konca a my sme sa dobre zabavili, niečo nové naučili, ale hlavne si oddýchli v kruhu svojich skautských bratov a sestier…