87. skautský zbor Bufinky Trenčín

Dva týždne ubehli ako voda a po BSDčkach tu boli NSDčka. Ani tam sme nesmeli chýbať, ale tentokrát ako dobrovoľníci. V polovici schôdzky prišiel  môj tatino a odviezol nás (Daniel a Matej) do Cabaj-Čápora (malá dedinka neďaleko od Nitry). Po menšom blúdení sme konečne dorazili do kultúrneho domu. Pri registrácii sme dostali zlaté náramky a pustili sme sa do práce. No dozvedeli sme sa, že prišiel nejaký SAMO-SATO a všetku prácu urobil za nás. Tak sme sa rozprávali s našimi kamarátmi z patroly na jamboree. Nasledoval stolnotenislový turnaj a po ňom premietanie filmov. Trochu sme poupratovali a trebalo ísť spať. Na druhý deň sa program rozbehol v plnom prúde. Začal sa ako inak – rozcvičkou. Od skorého rána začali prichádzať ďalší skauti. Keď už boli všetci zaregistrovní išli sme von na slávnostný nástup. Oficiálne nás privítal Žiletka, vodca 23. zboru Nitrava.  Po nástupe a spoločnom fotení prebiehali v kulturáku rôzne drobničky, workshopy, prednášky pre roverov, ale aj rozprávanie o jamboree v Poľsku, tak sme si zaspomínali. Po chutnom guláši sa niekoľko dobrovoľníkov vybralo so Simonom do lesa pripraviť skautský pretek. Bol som milo prekvapený, keď sme prešli asi 10km k poslednému stanovisku, rastliny a turistické značky, ktoré som mal na starosti ja. Kým prišla prvá hliadka stihol som si dobre pospať a potom to už išlo ako na bežiacom páse. Pri úlohe pre skautov vymenuj 10 stromov som dostal napr. aj takúto odpoveď jablko, slivka, hruška, aké sú ešte pálenky? pri rastlinách dokonca marihuanu, ale veď čo je to rastlina, tak som ju musel uznať. Pri spiatočnej ceste skoro za tmy som sa s dvoma skautkami odviezol autom, a tak sme vyhladovaní prišli do kulturáku. Našťastie nás tam čakali teplé párky. No a zase šup do práce. Tentokrát v Šmak zóne. Tam som zostal až do večera. Ešte sme mali super diskotéku a išli sme (spať) kecať na chodbu. Asi sme robili veľký hluk, lebo prišiel Supo a pohrozil nám umývaním záchodov, preto sme išli do maličkej miestnosti, kde skoro všetci vrátane Mateja zaspali namačkaní jeden na druhého. Ja som si išiel našťastie ľahnúť na karimatku do hlavnej miestnosti. V nedeľu ráno niektorí odišli do kostola ani neviem kedy, no čo už. Znovu som sa nasáčkoval do baru. Po rozcvičke, rozprávke a drobničkách bolo vyhodnotenie skautského preteku a oceňovanie členov 23. zboru Rádom siedmich ľalií. Simon dokonca dostal Zlatý úväz, putovné ocenenie vodných skautov za kreatívnu konštrukciu lodí. NSDčka sme slávnostne ukončili nástupom, pokrikmi ktorý bol tentokrát ,,Nemáme!“ a belgičákom, tanec, ktorý nesmie chýbať na žiadnej skautskej akcii. Účastníci sa rozišli domov, dobrovoľníci poupratovali a vyjedli všetko, čo zostalo v bufete. Okolo druhej sme sa rozlúčili a pobrali domov. V Nitre sme ešte chvíľu čakali a už nasledovalo zložité vlakové spojenie s troma prestupmi. (Nitra → Lužianky → Zbehy → Leopoldov → Trenčín) V Leopoldove sme stretli Teplanov, ktorí skoro pískaním vypravili vlak, a aby toho nebolo málo vo vlaku aj nejakú skautku z Kežmarku. Do Trenčína sme prišli domačkaní z úzkej uličky vo vlaku, kde sme museli znovu sedieť. NSDčka dopadli výborne a verím, že na budúci rok prídu aj ostatní z nášho zboru aj s pokrikom.

Koncom septembra sa v Banskej Štiavnici konal kurz pre vodcov vĺčat Cassiopeia. Tentokrát špeciálna a ja s Matejom sme nemohli chýbať, aj keď vĺčatá nevedieme.

Čo znamená tajomná skratka DDT? D=duchovno, D=dobrodružstvo a T=tvorivosť. Týmito tromi témami a ich uplatnení v skautingu sme sa zaoberali 3 dni v nádhernom prostredí Štiavnických vrchov.

V piatok ráno sme nastúpili do rýchlika smer Vrútky, tam sme prestúpili na vlak do Banskej Bystrice. Krajina sa mihala za oknami a my sme si užívali krásny výhľad z nepreplneného vlaku. Keď sme dorazili do B. Bystrice išli sme si kúpiť lístky na spiatočnú cestu. Zrazu nás zastavil nejaký opitý pán a pýtal sa nás, či sme z nejakého športového klubu, keď máme šatky… Keď sme mu povedali, že sme skauti, začal nám rozprávať, ako bol v deväťdesiatych rokoch skautom v Považskej Bystrici a bohužiaľ ním bol len pol roka, lebo skauting bol vtedy zakázaný, ale bol to najkrajší polrok v jeho živote. Keď sme skončili tento netradičný rozhovor, išli sme si pozrieť múzeum SNP, kde sme strávili asi hodinu. Po návrate na stanicu sme zistili, že autobusová stanica, ktorá ešte pred rokom stála hneď vedľa už neexistuje. Nakoniec sme sa od jedného pána šoféra dozvedeli, že postavili provizórne nástupište za Hronom samozrejme s neprehľadným značením zastávok. Tak sme si tam chvíľu posedeli. Našťastie išiel autobus do Zvolena. Tam sme stretli skautov z Martina a spoločne sme docestovali do Štiavnice až okolo deviatej večer. Na zastávke nás už čakala Svetluška s Mňamkom. Ubytovali sme sa v Skautskom hosteli Sv. Juraj a program sa mohol začať. Otvorenie tejto Cassiopei prebehol trochu netradične, a to hlavne kvôli novej vlajke kurzu, ktorú Karkulka spoločne s Bocianom prvýkrát rozprestreli. Po slávnostnom úvode nás rozdelili do šestiek (ja som bol v žabách a Matej v opiciach). Každý zo šestky si vyrobil zvonček, symbol tohtoročnej špeciálky, so svojím menom. Keď sa poriadne zotmelo išli sme na prechádzku. Po ceste nám dávali organizátori rôzne otázky. Za každú správnu odpoveď sme dostali papierik s rozstrihaným textom. Keď sme ich potom v skauťáku zlepili zistili sme, že sú to ďalšie otázky. Na tie sme však vtedy nemali čas, lebo nás už hnali von pozorovať hviezdy. Po takomto peknom úvode sme sa rozhodli, že si zahráme poker, ale nemali sme žetóny, a tak Matej, Stanko, Michal a Dominik išli okolo polnoci k Michalovi domov po žetóny. Pri pokri sme vydržali až do pol tretej. Mňa to teda moc nebavilo, ale Matej to hral prvýkrát a posledné kolo vyhral všetky žetóny. Ráno nás škaredo zobudili, nasledovala rozcvička. Nie však telesná, ale duchovná. Janko nám pripravil raňajky a hneď na to sme sa išli pozrieť do mesta. Evanjelický pán farár nám ukázal vnútro kostola pripomínajúce budovu Viedenskej opery, porozprával nám niečo o jeho histórii a my sme pokračovali tentokrát ku katolíckemu Kostolu sv. Kataríny, Kostolu sv. Petra a Pavla a židovskej synagóge o ktorých nám niečo povedali Bocian s Rytierom. Naše ďalšie kroky viedli do starého hostinca, ktorý slúžil aj ako fara a v súčastnosti ako skautská klubovňa. Zahrali sme si veľkú kimovku, pokochali sa renesančnými freskami a vrátili sme sa naspäť do skauťáku. Na obed sme mali slávny Jankov guľáš. (Prečo s mäkčeňom? Ľebo…keď sa stretne Bratislavčanka, Piešťančanka, Trenčan a Martinčan vznikne hádka o mäkkom čítaní ď, ť, ň a ľ , tak sme sa dozvedeľi, že je ľyko, ľysý, ľýtko, ľyžica, mľyn, pľyn, pľytký, ľyže, pľyš, bľýskať sa, vzľykať, spľývať, zľyhať atd. Mimochodom guľáš s ľ je tiež spisovný a hľavne dobrý.) Poobede sme išli na ďalší výlet tentokrát ku kostolu sv. Juraja pár kilometrov od Štiavnice.  A podobne ako sa v roku 2001 oblápal Spišský hrad sme oblapili tento krásny kostolík. Počas cesty sme sa zamýšľali nad vlastnosťami rôznych zvierat, naša šestka dokonca vymyslela pevelu čo je vlastne mix psa veveričky a godzily. Keď už nám bola veľká zima pobrali sme sa do skauťáku, vyrobili sme si buttony z krabíc od pizze, napísali 10 slov pre mamu a povedali si, čo si na kom ceníme. Našou ďalšou úlohou bolo vymyslieť scénku k večernému táboráku. Išlo nám to výborne a nakoniec vnikla dlhá báseň o Cassiopei. Pri táboráku bola veľká sranda hrali sme všetky možné hry spievali, sliepky sa hádali o doboškách, kačky mali divadielko o plochých nohách… Po táboráku nás Judy volala do pivnice na ďalšiu duchovnú aktivitu. V pivnici nás privítalo Svedomie (Radar) a ukázal nám v zrkadle našu budúcnosť. Bola to jedna z najkrajších aktivít. Oficiálny program tohto dňa sa síce skončil, ale to nám nebránilo hrať s Pančelkou, Radarom a Rytierom do druhej žolíka. Skončili sme jedno kolo a zrazu Radar povedal, že nám ukáže ako si vyrobiť petardu. O chvíľu sa skauťákom ozvala veľká rana. Všetci už síce spali, ale treba troochu srandy. Na tretí deň nás skoro ráno zobudil Fox a rozospatí sme kráčali do Kostola sv. Kataríny. Po omši sme si ešte na chvíľu ľahli a to už bol druhý budíček. Tretí deň patril výrobe zvončekov z náprstkov a hlavne odovzdávaniu certifikátov a nášiviek. Rozlúčili sme sa, Matej ešte vymyslel, že pôjdeme na pizzu, len tak-tak sme stihli autobus do Bystrice, ale za to určite môže pomalá obsluha. Na stanici sme opäť stretli skauta teraz Repelenta. (pozdravuje Magdu a Terike) Cesta do Žiliny ubehla celkom rýchlo, ale potom to bolo peklo v L. Mikuláši niekto zatiahol bezpečnostnú brzdu, čiže meškanie a v Púchove niekto skolaboval a na svete bolo druhé meškanie. Celá spiatočná cesta nám trvala neuveriteľných 6 hodín. Nakoniec sme šťastní a nevyspaní dorazili do Trenčína.